Od priadze cez farbenie až po samotné tkanie, Wnoozow je revolúciou v textilnej manufaktúre. S rešpektom k tradíciam a s víziou udržateľnejšej produkcie látok sa v ateliéri minulosť stretáva s budúcnosťou. O tom, akým smerom sa môže uberať český a slovenský textil, sme sa rozprávali so zakľadateľkou ateliéru Wnoozow Danielou Danielis.
Čo ťa priviedlo k práci s textilom? V čom ťa textil ako materiál fascinuje?
K textilu ma priviedol už samotný výber strednej školy, kde som navštevovala odbor remeselné spracovanie textilu a tvorbu gobelínov. Ako pätnásťročná som si nedokázala predstaviť, či budem vedieť pokračovať s tkaním gobelínov aj naďalej. Rozhodla som sa preto najprv získať o umení teoretické vedomosti, aby som sa k textilu mohla opäť vrátiť. Na univerzite som študovala etiku a estetiku a textil potom použila na ich prepojenie. Bolo to materiálne rozhodnutie, dnes ale viem, že to silné duchovno, ktoré vo svojej tvorbe hľadám by som subjektívne nenašla len čisto vo vedecko-teoretickej práci.
V Čadci si založila textilnú manufaktúru. Prečo práve tam?
V Čadci sa nachádza veľká továreň na spracovanie vlnárskych priadzí. Jej majiteľ Igor Kameništiak vlastní 2 historické žakárové stavy. Stavy sú z roku 1906 a z Francúzska do Trenčína ich v tom čase doniesli bratia Tibergiovci, aby spolu s francúzskymi tkáčkami naučili tkať Slovákov. Tým založili textilný priemysel vlnených tkanín na západnom Slovensku.
Tieto žakárske stavy postupne revitalizujeme, na jednom z nich sme už začali s útkom (niť ktorá sa vplieta do osnovy) Proces je pomalý, už pol roka na tomto konkrétnom stave dobrovoľne pracujeme a testujeme ho. Pomáha mi pri tom Anastázia Sčurová, bývalá zamestnankyňa Čadeckej textilky, technológ Karol a Peter Baník z bývalého trenčianskeho závodu. Sme silný tím. Preto sa snažím nebyť len vo svojom pražskom ateliéri.
Ak sa nám podarí predať sa na trhu, bude to medzník v textilnom odvetví. Už dnes vieme, že takýchto strojov a potrebného vybavenia môžeme získať viac, tak isto ako technických skúsenosti od ostatných. Dôležitá bude naša ekonomická sila. Zatiaľ žiadame o granty, hľadáme spolupráce a odbyt. V Čadci sa aj naďalej sami učíme ako tkať a vedieme medzi sebou workshopy, aby sme jedného dňa mohli rozbehnúť výrobu.
Ako vnímaš budúcnosť textilnej výroby na Slovensku?
V súčastnosti prebieha generačná výmena. Preto je veľmi doležité uvedomiť si túto situáciu a zodpovedne sa k nej postaviť. Naučiť sa všetko to, čo si predchádzajúca generácia zažila a načerpať skúsenosti, ktorými disponuje. Dôležité informácie o technológii a materiále môžu zmiznúť s ňou. Tomu chceme zabrániť práve my mladší, ktorí sme sa rozhodli odboru venovať.
Možno nedosiahneme takú úroveň rozkvetu aký bol od roku 1920 do 2010, či už v priemysle alebo remesle. Môžeme si ale k textilu nájsť novú cestu, takú, ktorú si vyžaduje naša doba. Na to, čo zanecháme ďalšej generácií musíme myslieť viac, ako naši rodičia. Bez informacií o tom, ako vypestovať kvalitné vlákno, čo sa považuje za kvalitný materiál a ako utkať kvalitný gobelín sa nezaobídeme.
Ako vyzerá výroba jedného gobelínu od jeho úplného začiatku?
Gobelíny tvoríme výhradne v pražskom ateliéri. Momentálne sa tu združuje niekolko tkáčok a stážistov. Netkáme iba gobelíny ale aj tapisérie. Rozdiel medzi tapisériou a gobelínom je, že tapiséria je všeobecný pojem, zatiaľ čo gobelín má danú väzbu, formu akou sa tká a aj výber jeho materiálu podlieha určitým zákonitostiam.
Celkový proces tkania na ráme zatiaľ nerobíme manufaktúrne, na všetkom pracujeme spolu. Rúno (ovčiu vlnu) nakupujeme od českých fariem, spracované je na Slovensku. Takto máme istotu, že dostaneme ten najkvalitnejší materiál. Ďalšie materiály vyberáme podľa toho, aký výsledný charakter chceme aby tapiséria mala.
Spoločne pradieme vlnu na kolovrátku, ktorá takisto podlieha rôznym formám a efektovým štruktúram. Pri ručnom pradení máme nekonečné možnosti, aké priadze vytvoríme. Priadzu farbíme prevažne prírodnými farbivami. Ak sú chemické, dbáme na ekológiu a uisťujeme sa, že neobsahujú napríklad ťažké kovy. V ateliéri milujeme experimentovať, často zmiešame už nafarbené vlákna a získavame tak vlastné odtiene. Je to krásna kreatívna hra. Príprava nám trvá polovicu z času tkania. Postupne sa v nej zdokonaľujeme a aj pri samotnej osnove už máme svoje postupy.
Samotné tkanie je už meditatívna činnosť, ale je dôležité pri nej rozmýšľať kreatívne. Každý útok sa vkladá dôsledne, priadza po priadzi. Celkové dielo sa nachádza v detailoch a pri tkaní je to naozaj vidieť. Keď je tapiséria dotkaná, odstrihne sa. My sme sa rozhodli tento okamih povýšiť, tak ako to robia vo francúzskych dielňach a prenechať túto činnosť niekomu špeciálnemu. Posledné dielo nám odstrihávala Marketa Vinglerová, kurátorka textilu Umeleckopriemyslového Muzea v Prahe.
Aké projekty alebo spolupráce ťa najviac posunuli v tvojej tvorbe?
Čo je to tvrdá práca som naozaj pochopila pri svojej prvej zákazke pre Neheru. Zistila som, aké dôležité je odmerať technické detaily. Pri ručnej práci je extrémne náročné dosiahnuť priemyselnú formu. Dnes tkáme látky, ktoré majú dostatočne technické prevedenie. Tkáčske stavy si stále vylepšujeme, prevŕtavame, doľadujeme a častokrát posúvame o milimetre aby zodpovedali efektívnej práci.
Ďaľším dôležitým projektom boli štyri tapisérie pre Martina Lukáča, ktoré prišli takmer úplne na začiatku a odrážajú tak proces nášho dozrievania. Za krátky čas sme sa vedeli naučiť technickému prístupu k dielu. Dotkali sme gobelín v spolupráci s Luciou Jindrák Skivánkovou a vytvorili sme dielo, ktoré nás posunulo k viac remeselnejšiemu prístupu. Tieto tri projekty nás naštartovali na tvorbu tapisérií, gobelínu a výrobu metrážnych látok.
Vedieš kurzy textilnej tvorby na VOŠ Scholastika. Čo sa v ňom študenti môžu dozvedieť?
Za Scholastiku som naozaj vďačná. Na školách miznú odbory remeselného spracovania a tkania. Všetky odbory sa zlučujú do dizajnu textilu, ktorý však začína byť problematický a existenčný pre remeslo. Scholastika ponúka aj na umeleckej škole priestor pre pradenie na kolovrátku. Chápe významu remesla v súčasnosti. Ja som tak mala možnosť vytvoriť celý obsah kurzu kde sa za 16 hodín dostávam do hĺbky textilu. Kurz sa rozdeľuje na 4 bloky: V prvom učím študentov o prírodných a chemickách vláknach, analyzujeme ich pomocou mikroskopu, učíme sa o ich vlastnostiach. Prečo napríklad viskózové vlákna v látke vŕzgajú.
Ďalej sa učíme remeselných technológiám, pradieme na kolovrátku, lámeme ľan, tkáme. V jednom bloku sa zo žiakov stávajú textilný technológovia aby sa postupne stali textilnými výtvarníkmi a umelcami. Sami si napríklad môžu utkat poťah na stoličku. Dôležité je pustiť uzdu nápadom. Ľudia sa počas kurzu naučia aj praktickým veciam ako je spoznať obsah svojho šatníka a naučiť sa nakupovať látky po hmate. Kurz je určený nielen na to aby pripravil na ďaľšie štúdium ale aj na získanie remeselnej zručnosti.