jedlé rituály

O jedle, ktoré nie je iba o jedení.
O zmysloch, farbách, bylinkách, múke a jednoduchosti života v mesačnej krajine. O tom všetkom nám porozprávala Barbora.

Barbora, môžeme ťa nazvať pekárkou? Ak by to bolo čisto na tebe, bez zbytočných labelov, kto si?

Nevadí mi, ak ma niekto označí za pekárku, no nemyslím si, že ma to slovo úplne vystihuje. Môj proces je zdĺhavý a pečenie či varenie je až na jeho samotnom konci. Či už ide o ingrediencie alebo dekoráciu, musím si toho najprv veľa nazbierať. Používam rôzne sezónne ovocia, zeleniny či jedlé byliny. S nimi buď dekorujem, ochucujem alebo z nich vytváram farbivo, džemy a marmelády. Je to také kúzlenie a experimentovanie so živým. Vždy rada skúšam čo a ako sa dá zjesť či zúžitkovať.

Jedlo chcem vnímať inak, zcelku. Chcem sa naňho pozerať z pohľadu surovín a ich spracovania. Rozmýšľať, ako jednotlivé produkty využiť tak, aby im nebolo ublížené, a aby v nich aj naďalej zostali všetky živiny.

Lásku k jedlu vo mňe vypestovali babičky. Od malička som praktizovala “alchýmiu” a miešala lektvary z bylín. Najprv som piekla pre rodinu, známych a postupne aj pre neznámych. Dnes mám štastie na klientov a jedlo ma živí.

Čo pre teba jedlo znamená? Kde sa naša ľudská potreba zasýtiť stretáva s umením?

Jedlo je dôležitý článok, bez ktorého nevieme a nechceme žiť. Robí nám radosť a prejavuje sa na našej fyzickej i psychickej stránke. Ja osobne jem najprv očami, potom čuchom až postupne prichádzam k chuti. Odmalička si jedlo zdobím – už len na obyčajný chlieb s maslom som vyrývala rôzne obrázky rybičiek a rastlín.

Ako v živote, tak aj v jedle vyznávam jednoduchosť. Čistá múka je pre mňa umenie – dar prírody, ktorý nepotrebujem prikrášľovať, ak s ním narábam správne a s rešpektom. Začínam vždy od surovín. Snažím sa v jedle zanechať čistotu prírody – prirodzených farieb, kvetín a bylín. Nerobím z jedla niečo, čo nie je. Aj cesto tvarujem podľa toho čo vidím naokolo. Pracujem so symbolmi prírody a s tvárami ľudí.

Presúvaš sa viac, ako stojíš na jednom mieste? V čom ťa tvoje okolie inšpiruje?

Som skôr kočovník. Posledný rok a pol striedam Prahu s Fuerteventurou na Kanárskych ostrovoch. Máme tam s rodinou ekofarmu so záhradkou, zvieratkami a teepeečkami, ktoré prenajímame.

Na ostrove som sa naučila byť slobodná. Fuertaventura je taká mesačná krajina. Je tam veľa hôr a málo zelene, iba zopár kaktusov, všetko v jednotných zemitých farbách. Človek sa tam cití voľný, nič ho neruší. Vníma hlavne sám seba, premýšľa a premýšľa možno o to viac. Aj preto je moja potreba niečo vytvárať na ostrove oveľa silnejšia.

Aký zmysel vidíš v umení, ktoré rýchlo pominie?

Nemám rada plytvanie. Vyhodené nespotrebované jedlo v supermarketoch ma dvíha zo stoličky. Trápi ma, že proti tomu neviem bojovať. A preto je pre mňa moja tvorba malou revolúciou. Výrobky nikdy nerobím pre fotku a vôbec mi neprekáža, že po čase pominú. Naopak ak sa rýchlo zjedia, je to známkou toho, že chutili. Chcem aby nerobili šťastných len ľudí ale aj ich brušká.

Perníčky sú trvácnejšie ako torty a zopár ľudí si ich preto necháva dlhšie vystavené. Vďaka ich odolnosti môžem perníčky posielať aj do sveta. Naposledy takto cestovali do Ameriky.

Je pre teba dôležité skúmať históriu surovín a techník? Nadväzuješ na tradíciu alebo si vytváraš vlastnú?

Milujem tradície a snažím sa o nich dozvedieť čo najviac, aby som ich mohla predávať ďalej. Rovnako si tvorím vlastné – tie spájam dokopy s príbehmi, ktoré mi povedali moje babičky. Perníčky sú starý rodinný recept, no s výzdobou sa hrám už sama. Koľkokrát vyzerajú, akoby ich maľovalo dieťa. O to dieťa v sebe nechcem prísť.

Moja tvorba nevychádza len z českej tradície ale aj z mojich zahraničných skúseností. Za tradíciu nepovažujem len to čo je v knižkách, ale aj to čo sa nachádza v kultúrach, rodinách a v stolovaní. Najradšej sa učím od ľudí a samotných. Pečiem sezónne.

Je pre teba remeslo v súčasnom svete stále živé? Prečo je potrebné aby prežilo?

Myslím si, že remeslo je naďalej živé, no nestíha s dnešným svetom, kde každý chce všetko hneď a za lacno. Našou generáciou sa to začína meniť, myslím si, že pri produkte už pozeráme na to odkiaľ prišiel. Každý mi asi dá za pravdu, že káva a čaj chutia oveľa lepšie z hrnčeku na ktorom je vyryté meno jeho tvorcu.

Čas na Kanároch ma naučil, že človek tak veľa k životu nepotrebuje. Stačia mu dva hrnčeky, dva svetre a topánky. Moderný život pre mňa predstavuje stres, nerozumiem si ani s modernými technológiami. Aj pri pečení uprednostňujem ručné postupy.

Foto: Barbora Gabova

Zaujal Vás tvorba Barbory Gabovej? Napíšte nám!

O jedle, ktoré nie je iba o jedení. O zmysloch, farbách, bylinkách, múke a jednoduchosti života v mesačnej krajine. O tom všetkom nám porozprávala Barbora.