Mya z Ateliéru Objectora vníma drevo ako materiál, ktorý v sebe nesie príbeh už od momentu ako ho vezme do rúk. Rastie, má vlastný cyklus a aj po vysušení, opracovaní a pretvorení do objektov je stále živým materiálom.
Pracuješ s drevom, ako ho vnímaš? Prečo si si vybrala práve tento materiál? Nachádzaš ho sama v prírode alebo ako ho získavaš?
Drevo je pre mňa materiál, ktorý v sebe nesie príbeh, rastie, má vlastný cyklus života, je to živý materiál a aj po vysušení, opracovaní a pretvorení do objektov ho tak stále vnímam. Pri práci využívam aj mosadz, tá je pre mňa stále niečím novým a zaujímavým, ale drevo v sebe nesie niečo čo v iných materiáloch nenachádzam. Na jeho opracovanie musíš vynaložiť aj určitú námahu, toto ma naučilo drevo nesmierne rešpektovať, pretože táto námaha sa vždy vypláca.
Materiál si vyberám podľa toho na aký projekt, alebo objekt ho potrebujem, ale aj podľa farby a kresby. Niekedy musím zvoliť nákup “dokonalého” kusu dreva, avšak vždy keď môžem rozhodnem sa pre poškodené kusy, pretože tieto nedokonalosti viem cielene využiť pri tvorbe. Veľa dreva som zdedila to si nechávam na špeciálne príležitosti, občas sa dostanem aj k drevu z výrubu stromov, ktorých sa niekto potrebuje zbaviť. Ale mám aj dodávateľa od ktorého nakupujem keď potrebujem naozaj kvalitné fošne na zákazkové projekty. Z týchto mi následne zostáva veľa nepoužitého materiálu a ten sa snažím využiť do toho najmenšieho odrezku, napríklad aj na šperky a menšie veci. Rovnako to robím aj s mosadzou.
Čo je pre teba dôležité v tom čo robíš?
Sloboda, vyjadrenie, kontakt, autenticita a pokora. Sloboda, pretože si myslím že nie je nič čo by dokázalo nahradiť možnosť slobodne tvoriť. Vyjadrenie, pretože objekt bez vyjadrenia pre mňa nie je dokončený. Kontakt, pretože moje objekty sú pre ľudí. Autenticita a pokora v tvorbe, v spracovaní, v materiáloch ale aj vo filozofii, ktorou sa riadim. Riadim sa ideou že každý objekt akokoľvek jednoduchý vo svojej podstate, môže byť vytvorený ako niečo jedinečné, osobné a nadčasové. Snažím sa objavovať krásu v nedokonalosti. Štipka nedokonalosti nami vie niekedy pohnúť viac ako bezchybná krása.
Aké boli začiatky práce s drevom?
Prvý krát som sa s drevorezbou zoznámila iba veľmi okrajovo ako s jednou z tradičných techník výroby bábok na VŠMU, kde som na Divadelnej fakulte študovala bábkarskú scénografiu a technológiu. Vždy som však obdivovala aj stolársku prácu, môj strýko bol stolár, jeho práca a drevo ma fascinovali už od detstva, takže to takto malo asi byť.
Na konci vysokoškolského štúdia som sa začala venovať drevorezbe ako záľube ale vtedy som pracovala iba s lipovým drevom, ktoré je najmäkšie a najľahšie sa vyrezáva. Vyrábala som iba jednoduché drobné lyžice pre vlastné potešenie. Jediné nástroje, ktoré som vlastnila boli dve dlátka, nožík, jedna ručná píla a brúsne papiere. Postupne to prerástlo do absolútnej fascinácie materiálom a začala som sa učiť ho opracovávať efektívnejšie. Môj prvý ateliér vznikol v byte v starom meste pod vlastnoručne vyrobeným poschodím, na ktorom sme mali posteľ. Takže doslova som mala dielnu pod posteľou. Po vybavení sa základnými strojmi a náradím už to malo celkom rýchli spád a nič mi nebránilo v tom sa začať rozbiehať.
Ako vyzerá výroba jednej šperkovnice od úplného začiatku?
Šperkovnice vyrábam vždy z dvoch kusov dreva takže na začiatku je pre mňa dôležité zakresliť si jej časti tak, aby mi vzniklo čo najmenej odpadu. Snažím sa rešpektovať pri tom tvar dreva a ak má drevo nejakú vadu, nevyhýbam sa jej a zapracujem ju do objektu. Zakreslené časti vyrezávam na pásovej píle, ktorú som zdedila po strýkovi a zo všetkých strojov s ňou pracujem najradšej. Je to taká klasická stará, kvalitná mašina, má už za sebou toho veľa a som si istá že toho ešte veľa vydrží.
Vyrezané kusy následne zlepím a vybrúsim na hrubo pomocou uhlovej brúsky tak, aby spolu dokonale sedeli, potom nasleduje niekoľko násobné brúsenie a dolaďovanie tvaru dlátom. Keď som spokojná s vonkajším tvarom, zakreslím si do spodnej časti kruh, ktorý ručne vydlabávam dlátkom do požadovanej hĺbky, vzniknutú misku vybrúsim a celú šperkovnicu ešte raz prebrúsim. Predposledným krokom je navŕtanie a vlepenie mosadzných nožičiek a drieku na ktorom drží veko šperkovnice. Nakoniec už iba vyrazím značku AO na spodnú časť a ošetrím povrch zmesou oleja a včelieho vosku, alebo lesklým lakom podľa toho či chcem matný alebo vysoko lesklý povrch. Takto hotovú šperkovnicu nasledujúci deň nafotím a pripravím si k nej všetky potrebné texty aby som ju mohla pridať do svojej ponuky. Takmer všetky balenia si tiež vyrábam sama, pretože mi záleží na tom, aby boli presne na mieru mojím produktom a aby pri ich výrobe nevznikal zbytočný odpad.
Ako vnímaš budúcnosť remesiel?
Myslím si že remeslá veľmi aktívne ožívajú. Ľudia si stále viac uvedomujú ich dôležitosť a význam toho akú cenu skutočne má ručná práca, ale aj všetka námaha a duševná hodnota, ktorá prúdi do každého objektu, ktorý vznikne pod rukami remeselníka, umelca či dizajnéra. Verím že aj napriek tomu, že je to niekedy náročné to má svoj zmysel. Pre mňa je remeslo niečo čo ma drží pri zemi a vďaka čomu som naozaj sama sebou a vďačná za to keď niekto ocení moju prácu a prácu všetkých ostatných, ktorí si vybrali remeslo a umenie ako svoju životnú cestu.
Chcela by si sa časom pustiť do väčších objektov? Kde vidíš budúcnosť svojho ateliéru?
Moje objekty sa postupne stále zväčšujú, takže je len otázkou času, kedy začnem vytvárať aj väčšie solitérne objekty do interiéru, ktoré budú využiteľné aj ako nábytok. Tento rok je pre mňa významný v tom, že pracujem na mojom prvom naozaj veľkom projekte, ktorým bude kolekcia skulpturálnych úžitkových objektov, ktoré v sebe budú niesť príbehy konkrétnych žien. Celý projekt je ešte len na začiatku a prezentovať ho plánujem na začiatku budúceho roka.