Na škole si najprv začínala si s keramikou, neskôr pokračovala šperkom. Čo zostalo, a čo v tvojej tvorbe pribudlo? 

Hneď po ukončení magisterského štúdia, kde som sa hlavne venovala brúseniu objektov z polodrahokamov, sme založili spolu s mojím partnerom Hectorom šperkársku značku ORAÏK. Takže počas posledných 5 rokov som sa naplno venovala výrobe šperku a všetkému, čo k tomu patrí. Rozbehnúť vlastnú značku, tak, aby sa z toho človek dokázal živiť a zároveň ostal autentický a verný svojím ideálom, si vyžaduje prácu a pozornosť na plný uväzok, hlavne tie prvé roky. Preto ku keramike a iným médiám sa mi darí vraciať zatial len príležitostne. Ale snažím sa nestratiť puto s voľnou tvorbou, vyžaduje to však veľkú disciplínu. Čo by som chcela integrovať do svojej práce v nasledujúcom období, je už spomínaný kameň, nie však klasické fasetované malé kamienky, ako si každý väčšinou spojí so šperkom, ale skôr drahokam v dimenzii miniatúrnej sochy. 

Si Ukrajinka, ktorá vyrástla na Slovensku a dnes žije na Ibize. Označuješ sa za “citizen of the world”. Je aj tvoje umenie bez hraníc alebo sa v ňom opieraš o svoj pôvod? 

Keď pozorujem vývoj mojej tvorby, vnímam to tak, že čerpám z tak zvláštnych a nepoznaných hlbín, že v prvom pláne to môjmu vedomému ja vôbec nedáva zrozumiteľný zmysel. Mám Slovanský pôvod, do svojich 29 rokov som nenavštívila iné kraje mimo Európy. Avšak hneď od začiatku som intuitívne inklinovala k umeniu primitívnych kmeňov a starovekých civilizácií. Objavovali sa u mňa formy a motívy, ktoré evokujú Maorské kresby, drevorezbu z Papua Novej Guinei, masky z Afriky alebo Japonska, rituálne objekty Inuitov, alebo jaskynné maľby.

Vysvetľujem si to ako spojenie z ríše kolektívneho podvedomia, čerpanie z dedičtva spoločnej ľudskej kultúry. Určité symboly presahujú hranice národov, rasy a času, určité archetypálne formy su esenciálne človeku, ako takému. Cítim to tak, že moje hlavné spojenie, o ktoré sa opieram, je so Zemou ako takou, s planétou, ktorá je zdrojom a domovom pre nás všetkých bez rozdielu.

Fascinuje ťa osobná mytológia, pracuješ s maskami, amuletmi, totemami. Odkiaľ táto inšpirácia pochádza a kam ťa vedie? 

V tvorivom procese sa snažím nechať viesť materiálom a slobodným prúdom imaginácie, kontrolovať tento moment čo najmenej, hlavne na začiatku, keď sa obrazy ešte len vynárajú a formujú nejaký smer. Snažím sa byť skôr pozorovateľ než režisér. Pri práci s materiálom, či už je to kov, keramika alebo kameň, samotná chvíľka inšpirácie a tvorby je v skutočnosti veľmi krátka. Na chvíľu sa treba vypnúť a odovzdať, aby človek mohol zachytiť nápad na nasledujúce dielo.  Potom však prichádza samotný technický proces materiálnej realizácie, ktorý je mnohokrát oveľa pomalší a zdĺhavejší. 

Okrem vlastnej tvorby máš aj šperkársku značku ORAÏK. Vaše šperky sú výrazné, robustné, mystické. Používate zlato a kamene. Ako sa taký šperk vyrába a ako sa nosí? (od inšpirácie, cez proces až po samotnú “empowering” časť jeho nosenia) 

V našom dvoj-člennom tíme kreatívna časť je mojou úlohou, teda vizuálny charakter ORAÏKu v plnej miere odzrkadľuje moju estetickú identitu. Ja navrhujem a dávam tvar našej kolekcii, modelujem ručne každý šperk z vosku a tiež robim smalt. Hector je naopak technicky zameraný, on šperky odlieva a spracováva už v kovovej podobe,  zasádza kamene a programuje v 3D. Naše zručnosti a spôsob rozmýšľania sa navzájom doplňujú.

Máme radi šperk s výraznou fyzickou prítomnosťou, keď ho má človek na tele, cíti jeho váhu, jeho tvar, je si ho vedomý. Šperk slúži ako spoločník, dodáva nositeľovi vnútornú silu a sebavedomie.

Je podľa Teba remeslo v súčasnom svete stále živé? Prečo je potrebné, aby pokračovalo? 

Samozrejme mnoho remeselných techník už nie sú tak rozsiahle prevádzkované ako pôvodne, veľa z nich sa stali nadbytočnými lebo boli nahradené industriálnou výrobou. Vnímam to tak, že však práve preto sa teraz remeslo presúva z čisto úžitkovej úrovne do úrovne umenia.  Ručne robené košíky, stoličky alebo taniere sa teraz už neprodukujú z nevyhnutnosti, lebo tovaru je na trhu do nevyčerpania, ale sú dôkazom ľudskej potreby vyjadrovať individualitu a zachycovať krásu pomalej, precíznej a nedokonalej ručnej tvorby. Práve prítomnosť ľudského gesta, unikátny pristup k procesu tvorby a nový náhľad na dizajn je oveľa viac cennený v súčastnej spoločnosti. Remeslo predstavuje nový luxus.